Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Význam rodiny v kriminálnej kariére osobnosti

10. 6. 2010
 
Dieťa vojnu s dospelými nikdy nevyhrá. Môže vyhrať jeden boj, keď napríklad vulgárne vynadá učiteľke a tá skolabuje. Nikdy však nevyhrá celú vojnu. Je to totiž boj na dlhé trate a deti v ňom nemôžu a nedokážu byť partnermi. Keď potrebovali pozornosť dospelých, buď ju nedostali, alebo bola negatívna. Taký vzor správania sme do toho nepopísaného listu vyryli. Nečudujme sa, že teraz, keď potrebujeme pozornosť my dospelí, tak nám ju nedávajú alebo ju dostávame negatívnu. No a keď nám dospelým z toho „rupli“ nervy, vymysleli sme diagnózu „deti s poruchami správania“. A tak sa vieme brániť aj napríklad tým, že ich označkujeme diagnózou, že ich pošleme na psychiatriu a medikamentózne ich liečime. Nechali sme sa vyprovokovať našimi mladšími verziami. Často sa zamýšľam nad tým, kto je väčší blázon a kto nesie zodpovednosť a bolesť týchto nezvládnutých rozhodnutí...
 
Občianske združenie Maják
-        je držiteľom medzinárodného ocenenia Sozial Marie za inovatívny prístup v sociálnej práci s deťmi, Viedeň 2007
-        je držiteľom celoslovenskej ceny Nadácie SOCIA 1. miesto za najlepší prístup ku klientovi za rok 2005
-        má akreditáciu MPSVaR SR podľa zákona č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele
 
Rodina je najtypickejší príklad primárnej skupiny. V živote človeka sa spája s bezpečím a istotou. V minulosti boli rodiny zakladané ako nutné vyvrcholenie života jednotlivca, často bez ohľadu na jeho priania alebo rozhodnutia. Deti boli automatickým cieľom partnerského vzťahu. Historicky bola spoločnosť vždy štrukturovaná v silných rodových väzbách a výrazne determinovala možnosti jedinca.
V priebehu storočí sa v spoločnosti udiala výrazná zmena v sociálnom stereotype rodiny. Dnes sa už rodiny nezakladajú s cieľom mať deti, ale s cieľom uspokojovať citové potreby partnerov. Stabilita týchto rodín preto stojí a padá na citovej bilancii partnerského vzťahu (Matoušek, 2003). V praxi to znamená, že dieťa je ohrozované správaním rodičov.
 
 
 
 
Typy patogénneho správania rodičov (Bowlby, 1976, 2007):
-        pretrvávajúce nereagovanie jedného alebo oboch rodičov na pokusy dieťaťa privolať opatrovateľské správanie a/alebo podceňujúci či odmietavý prístup rodiča k dieťaťu;
-        viac či menej časté prerušenia vzťahu rodičia – dieťa, vrátane pobytu v nemocniciach alebo ústavoch;
-        neustále hrozby zo strany rodičov, že dieťa nebudú mať radi, ktoré používajú ako donucovací prostriedok, aby mali dieťa pod kontrolou;
-        vyhrážky jedného z rodičov, že opustí rodinu, či už to robí s úmyslom vynútiť si disciplínu dieťaťa, alebo ako tlak na partnera;
-        vyhrážky jedného z rodičov, že druhého opustí alebo že ho dokonca zabije, aby nemusel/a spáchať samovraždu;
-        vyvolávanie pocitov viny u dieťaťa tvrdením, že správanie dieťaťa je alebo bude príčinou ochorenia alebo smrti rodiča.

 

K patogénnym vzorcom rodičovského správania môžeme najvýraznejšie priradiť zneužívanie sily, prevahy a moci zo strany rodičov. V pozadí stojí alkohol, drogy, kriminalita, ďalej extrémna chudoba, choroby, postihnutia, narušenia. Na to, aby mohol niekto používať svoju prevahu nad iným slabším jedincom (dieťaťom), je potrebné vhodné prostredie. Rodina je z tohto pohľadu ideálnym prostredím. Je to dôsledok práv jedinca a rodiny na súkromie, ktoré sa rešpektuje natoľko, že sa často považuje za dôležitejšie ako ochrana slabých voči ubližovaniu. Keď niekto využije svoju prevahu a vynúti si právo uplatňovať násilie ako súčasť domácich pravidiel, za dverami jeho bytu mu v tom nemôže prakticky nikto zabrániť (Lovaš, 2001).

 

Dlhodobá traumatizácia sa prejaví rôzne v závislosti od veku, typu osobnosti a psychickej odolnosti dieťaťa:

-        Zníženie psychickej odolnosti voči záťaži, čo spôsobuje zhoršený vzťah voči škole a vedie k zhoršeniu prospechu.
-        Poruchy správania disociálneho charakteru – nedisciplinovanosť, záškoláctvo, úteky z domu, krádeže, ale aj pasivita, ľahostajnosť, rôzne neurotické reakcie, užívanie návykových látok či prostitúcia.
-        Neúmerné zvyšovanie pocitu neistoty, napätia a strachu, znižovanie tolerancie k frustrácii, oslabená vôľová regulácia správania spôsobená absenciou pozitívneho identifikačného vzoru v rodine, navyše ak je dieťa odmietané v rovesníckej skupine.
Tento stav vyúsťuje do zvýšenej pohotovosti k impulzívnemu správaniu, k agresívnym prejavom a k páchaniu trestnej činnosti.
(Kamenovová, Kasnyíková, Knoteková, Remiášová, 2007)
 
Pre dieťa je však rodina životne dôležitá. Celou svojou ľudskou silou sa väčšinou podvedome zameria na to, aby prežilo a teda aby dospelo v samostatnú bytosť. Tento mechanizmus je fundamentom prežitia ľudstva. Správanie dieťaťa je teda primárne odrazom jeho úsilia o prežitie. Sekundárne sa toto správanie rôznorodo prejavuje pod vplyvom štruktúry osobnosti dieťaťa, intelektu a pod vplyvom množstva, kvality a sily sociálnych faktorov pôsobiacich v blízkosti dieťaťa.
Akékoľvek správanie, ktoré sa vymyká zaužívaným štandardom a je pre spoločnosť neakceptovateľné, je označované ako „poruchy správania“. Táto stigmatizácia predznamenáva kriminálnu kariéru jednotlivca.
 
Škola
Poruchy správania podľa metodického materiálu schváleného Ministerstvom školstva SR – 2004:
Poruchy správania z pedagogického hľadiska chápeme ako široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, pričom jedinec je rezistentný na bežné výchovné pôsobenie a ide o trvalejší ráz a prejav osobnosti.
Pre potreby tohto metodického materiálu z hľadiska problémov, ktoré sa najčastejšie prejavujú v procese výchovy a vzdelávania a ktoré majú vplyv na školský výkon žiaka, sú poruchy správania teoreticky rozdelené na dve skupiny:
  1. špecifické (vývinové) poruchy správania, ktorých prvotnou príčinou nie sú nevhodné sociálne vplyvy (výchova), ale drobné poškodenia neurologického charakteru, resp. biochemické zmeny CNS; následkom sú poruchy v oblasti emocionálneho vývinu, motoricko-percepčnej oblasti a v rozvoji poznávacích funkcií;
  2. poruchy správania prvotne zapríčinené nevhodnými výchovnými vplyvmi alebo nedostatočnou či nesprávnou výchovou.
 
 
 
 
Prax
Výučba v školách sa z dlhodobého hľadiska nemení. Zameriava sa na vzdelávanie formou memorovania a pokiaľ ide o výchovu, stále prevláda direktívny prístup. Tento je kontraproduktívny k problémom detí tejto doby. Tie nedokážu týmto spôsobom komunikovať, svojim správaním v súčasnom systéme vytvárajú konflikty.    
Ministerstvo školstva sa snaží tento problém riešiť čiastkovo výchovnými poradcami, ktorí by mali pôsobiť na každej škole. V praxi túto funkciu bežne suplujú učitelia, ktorým takto doplnili úväzky. Školy sa takto vysporiadali s financovaním tejto funkcie. Štátny systém nevytvára možnosť, aby sa v rámci bežného vzdelávania riešili narastajúce špecifické problémy detí. Nie sú na to finančné prostriedky a ak sú, používajú sa neefektívne a neadresne. Napríklad len to, že v našom školskom systéme existujú mnohopočetné triedy s cca 30 žiakmi v triede, od ktorých sa vyžaduje disciplína a ticho počas vyučovania. Absentujú alternatívne metódy vyučovania a tzv. „škola hrou“, vyžaduje sa od nich bezvýhradné dodržiavanie školského poriadku. U rizikových detí to spôsobuje vystupňovanie nevhodného správania odrážajúceho ich problémy, ktoré majú doma v rodine. Učiteľ keď už nevidí inú možnosť ako riešiť problém, ani rodičia nespolupracujú, tak nechá dieťa prepadnúť (sú na to aj objektívne príčiny – zle sa učí) alebo odporučí rodičom návrat do predškolského zariadenia – škôlky s odôvodnením, aby dieťa do školy vyzrelo a tak sa ho vo svojej triede „zbaví“. Učiteľ by mal k takémuto žiakovi individuálne pristupovať alebo zabezpečiť špeciálneho pedagóga či psychológa, ktorý je prevažne externým zamestnancom školy. Učiteľ to však v praxi nemôže realizovať, pretože má v triede ďalších 20-30 žiakov, ktorým sa musí venovať a špeciálny pedagóg či psychológ má na starosti viacero škôl. V lepšom prípade, ale len za predpokladu, že rodičia s učiteľom dokážu spolupracovať, je im odporučená návšteva v pedagogicko-psychologickej poradni za účelom vyšetrenia dieťaťa a posúdenia odborníkom – psychológom, či je schopné dieťa pokračovať v ročníku. Školský systém v tomto naráža na ďalšiu prekážku a tou je pracovná vyťaženosť pracovníkov v pedagogicko-psychologických poradniach. Čakacie doby sú veľmi dlhé, pričom problém je akútny a vyžaduje okamžité riešenie.    
Dieťa sa týmto stáva outsiderom, a to medzi rovesníkmi aj učiteľmi. Systém ho vyčleňuje, dieťa z neho vypadáva. Stráca sebaúctu, pocit vlastnej hodnoty, čo kompenzuje agresivitou voči okoliu. Vytvára si vnútornú stigmu, prijíma ju a spolčuje sa so sebe podobnými. Škola si nevie poradiť s agresivitou takýchto skupín detí. Učitelia sa ich snažia zbaviť, lebo narúšajú školský poriadok (sústavne vyrušujú počas vyučovania, provokujú učiteľa aj spolužiakov, fajčia, prejavujú sa agresívne, šikanujú spolužiakov, nezúčastňujú sa vyučovania, zle sa učia..). Týmto sa utvára aj vonkajšia stigma – zo strany spoločnosti. Deti sú vnímané ako skazené a zlé. Negatívna stigmatizácia vždy predznamenáva kriminálnu kariéru rizikového jednotlivca. Už v škole sa začína prejavovať užívaním alkoholu, fajčením, drogovou závislosťou, krádežami, násilnými činmi, detskou prostitúciou a podobne. O mnohých prejavoch týchto činov sa autority nikdy nedozvedia. Deti si vytvárajú vlastné systémy, v ktorých fungujú ako dospelí jedinci. Spoločnosť ich donútila predčasne dospieť v negatívnom zmysle. V mnohých ohľadoch sú to stále deti, ktoré si hlavne nedokážu uvedomiť dôsledky svojho správania, najmä však to, že svojím negatívnym správaním poškodzujú seba samých.
 
Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny
Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny v SR sa snažia riešiť patologické javy v rodine opatreniami sociálnej kurately (305/2005 Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a 36/2005 Zákon o rodine). V prípade záškoláctva má škola podľa školskej vyhlášky oznamovaciu povinnosť voči príslušnému ÚPSVaR, ktorá presne stanovuje hranicu možného počtu vymeškaných hodín. Sociálny kurátor z oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately prešetrí pomery v rodine a celú rodinnú situáciu. Potom si zavolá dieťa a rodičov na ústny rozhovor. Rodičov aj dieťa upozorní na možné následky. Ak problém pretrváva, nariadi dohľad nad dieťaťom, pravidelne ho sleduje, ak je to v záujme dieťaťa, požiada o spoluprácu referát poradensko-psychologických služieb, pedagogickú poradňu, detského psychiatra a podobne.  
 
ÚPSVaR sa v rámci prevencie pred odňatím dieťaťa z rodiny snaží riešiť problémy dieťaťa týmito nástrojmi:
  • sociálne poradenstvo a sociálna terapia,
  • výchovné pokyny,
  • psychologické poradenstvo a terapia na referátoch poradensko-psychologických služieb,
  • výchovno-rekreačné tábory pre deti s poruchami správania,
  • sanácia rodinného prostredia dieťaťa.
 
Hlavným zameraním týchto programov je zmiernenie poruchy správania detí, podporenie ich spoločenskej integrácie a socializácie v prostredí školy a rodiny a v rovesníckych skupinách. Používajú na to akreditované subjekty (akreditácia MPSVaR SR) štátnej i neštátnej sféry, ktoré by mali potrebnou formou informovať deti, ako sa vyvarovať násiliu, vedieť odolávať negatívnym javom v spoločnosti, získavať priateľov, vhodne využívať voľný čas, zapájať sa do športových aktivít a niesť zodpovednosť za svoje voľby.
Pri sanácii rodinného prostredia je program zameraný aj na rodičov, ktorí by mali zmeniť svoje nesprávne životné postoje a získať schopnosť samostatne riešiť osobné, rodinné a spoločenské problémy. Výsledkom by mala byť podpora zlyhávajúcej rodiny, prevencia pred umiestnením dieťaťa do ústavu, prehĺbenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi a nastolenie optimálnych podmienok v rodine.
 
Prax
Ciele ÚPSVaR vyžadujú dlhodobú systematickú a individuálnu prácu s dieťaťom a rodinou dieťaťa. Sociálnych kurátorov je príliš málo na to, aby sa mohli individuálne venovať práci s každým problémovým dieťaťom (na jedného kurátora pripadá niekoľko desiatok detí) a od akreditovaného subjektu sa očakáva, že naplní tieto ciele napríklad počas hromadného týždenného pobytu detí v rekreačnom zariadení. Tábory sa síce konajú pod vedením odborných lektorov, je však prakticky nemožné za taký krátky čas ovplyvniť dlhodobú patológiu v správaní dieťaťa (riziková rodina, alkoholizmus, závislosť od nikotínu, drogová závislosť, gamblerstvo, negatívne vzory, agresivita, páchanie trestnej činnosti, prostitúcia a podobne).
 
Navrhované riešenie
Poruchy správania vznikajú vo väčšine prípadov v negatívnom rodinnom prostredí. Deti nemajú vo svojich rodičoch pozitívny identifikačný vzor.
Spolupráca s rodičmi je znemožnená vlastnou patológiou rodiča – alkoholizmus, opakovaná kriminalita, násilie, rôzne závislosti, sociálne zanedbanie, samotní rodičia pochádzajú z patologických rodín alebo z detských domovov a podobne.
 
Spolupráca so školou je znemožnená nekompetentnosťou školy suplovať rodičovskú výchovu, nepripravenosťou pedagógov zvládať deti s poruchami správania, nepripravenosťou školského systému začleniť tieto deti do vzdelávania, absenciou motivačných mimoškolských aktivít, nedostatkom pozitívnych dospelých vzorov (feminizácia školstva).
 
Spolupráca s ÚPSVaRom je znemožnená tým, že sociálnych kurátorov je veľmi málo na veľký počet detí a štátny systém im neposkytuje účinné nástroje na riešenie rozsiahleho problému patologickej výchovy dieťaťa.
 
Dieťa pôsobenie týchto inštitúcií prežíva ako silný tlak, čo ešte viac zhoršuje jeho už aj beztoho veľké problémy. Nastupujúce pubertálne obdobie je v tomto psychickom rozpoložení dieťaťa zápalnou šnúrou pre jeho správanie. Dieťa sa cíti nemilované, a teda bezcenné. Má skúsenosť, že si svojimi silami nedokáže získať lásku milovanej osoby (rodiča) a tak získava pocit, že už nemá čo stratiť. Alebo ako hovorí V. Kastová (2000) „to môže byť zrovna pocit, že nič neznamenáme, že vlastne sme Nič, ktoré by mohlo byť zničené alebo by mohlo ničiť“. Podľa toho sa aj správa.
Pre dieťa v tomto systéme neexistuje žiadna pozitívna voľba. Nedokáže sa správať tak, aby vyhovelo autoritám, nemá sa na koho obrátiť s dôverou že bude vypočuté a že jeho problém bude riešený v jeho prospech. Každý jeho čin je trestaný, vyvoláva negatívnu reakciu. Dieťa si na to postupne zvykne a iné správanie už neočakáva. Jeho správanie sa nebezpečne fixuje už od detského veku, čím sa znemožňuje pozitívna zmena a vytvára sa veľký priestor na všetky typy kriminality.  
 
Ak má dieťa opustiť tento bludný kruh potrebuje:
-        možnosť voľby,
-        priestor, v ktorom uskutoční svoju voľbu
-        pozitívny dlhodobý priateľský vzťah aspoň s jednou dospelou osobou.
 
Výchovný systém nesmie byť represívny voči dieťaťu, nesmie zvyšovať alebo vytvárať jeho stigmatizáciu. Mal by pôsobiť socializačne a mal by pozitívne stimulovať osobnosť dieťaťa.
 
Praktický model (pilotne vzniká v spolupráci občianskeho združenia Maják, Zlaté Moravce a občianskeho združenia ProspeRegio, Žiar nad Hronom):
  1. Vyňatie dieťaťa z patologického prostredia rodiny a školy bez pretrhnutia rodinných pút (pozvanie do školy mimo miesta bydliska).
  2. Vytvorenie týždenného pobytového zariadenia so špeciálnymi výchovnými prístupmi („internát“ s lektormi, ktorí majú okrem príslušného vysokoškolského vzdelania minimálne základy terapeutickej práce, a práca s deťmi je pre nich zinteriorizovanou súčasťou života – dôraz sa kladie na výber vhodných kandidátov a na ochotu ďalšieho vzdelávania a osobnostného rozvoja).
  3. Zaradenie dieťaťa do školského zariadenia so špeciálnymi prvkami vo výchove a vzdelávaní (alternatívne vzdelávanie – ide najmä o nižší počet žiakov v triede, max. 10).
  4. Vytvorenie cielených voľnočasových aktivít simulujúcich bežný život v rodine so zameraním sa na zvýšenie kvality života dieťaťa (v rámci aktivít na „internáte“).
  5. Vytvorenie terapeutického vzťahu s dieťaťom zameraným na zmiernenie zranení z doterajšieho života a na pozitívne pochopenie a prijatie seba a vlastnej rodiny, spolupráca s rodičmi (keďže tieto deti sú v určitom zmysle predčasne dospelé, nie je možné im nahradiť chýbajúcu rodičovskú lásku primitívnym spôsobom odovzdávania lásky – objatie, pritúlenie, nežnosť.. je dôležitý partnerský prístup, otvorená a jasná komunikácia, prijatie názorov a spôsobov dieťaťa a ponuka vlastných ideí – nie pretláčanie vlastných pravidiel, kompromisné riešenia konfliktov a pod).
  6. Vzdelávanie a príprava výchovných pracovníkov špecializujúcich sa na túto skupinu detí (podobné ako pri streetworku – výchovný pracovník musí byť napríklad schopný s láskou „žiť život cieľovej skupiny“ s väčšinou vecí, ktoré k tomu patria – obliekanie, hudba, komunikačný slovník a podobne. Jeho úlohou je vytvoriť pre dieťa náhradnú životnú skúsenosť pozitívne fungujúceho vzťahu a tým ho motivovať k lepšiemu a kvalitnejšiemu životu).
  7. Osveta smerom k rodine, štátnym, miestnym inštitúciám a miestnej komunite zameraná na predchádzanie stigmatizácie a na prijatie týchto detí v mikrosociálnom prostredí, v ktorom žijú.
 
Určite je pravda, že takéto riešenia sú náročné, a to časovo, personálne, priestorovo aj finančne. Pravdou je však aj to, že vynakladáme práve množstvo času, priestoru, financií aj osôb v rôznych inštitúciách na riešenie problému detí s poruchami správania. Možno stačí len začať tieto zdroje používať efektívnejšie a eficientnejšie.
Myslím si, že dôležité je uvedomiť si, že pre dieťa nemusí byť vždy to najlepšie, keď zostane v patologickej rodine a nešťastné a nezvratné plynutie života jeho rodičov determinuje jeho vlastný život. Práve tu predsa chceme dosiahnuť, aby „jablko padlo ďaleko od stromu“. Potom by sme ale mali začať premýšľať viac tvorivo a naučiť sa opúšťať niektoré staré vychodené chodníčky direktívnych výchovných systémov.
 
 
Zoznam bibliografických odkazov:
HAŠTO, J.: Vzťahová väzba : Ku koreňom lásky a úzkosti. Trenčín : Vydavateľstvo F, 2005. 300 s. ISBN 80-88952-28-X
 
JUSTOVÁ, M.: Cisár je nahý : Represia verzus prevýchova. Bratislava : Oto Németh, 2005. 120 s. ISBN 80-88949-79-3
 

KAMENOVOVÁ, M. – KASNYÍKOVÁ, A. – KNOTEKOVÁ, E. – REMIÁŠOVÁ, J.: Prevencia kriminality z pohľadu poradenského psychológa. http//kpppbb.svsbb.sk/material/zbornik/zborni5.htm (2007-08-30)

KASTOVÚ, V.: Dynamika symbolů. Prel. J. Vašková. Praha: Portál, 2000. 208s, Prekl. z nem. orig. Die Dynamik der Symbole. ISBN 80-7178-371-4 

LOVAŠ, L.: Bezmocnosť a beznádej. In: Aplikovaná sociální psychologie. Ed. J. Výrost, I. Slaměník. Praha : Grada Publishing, 2001, ISBN 80-247-0042-5, zv. 2, s. 129 - 141.
 
MATOUŠEK, O. et al: Metody a řízení sociální práce. Praha : Portál, 2003. 384 s. ISBN 80-7178-548-2
 
Kontakt na autorku:
Martina Justová,
Maják, občianske združenie,
Bernolákova 37,
953 01 Zlaté Moravce
e-mail: just@nextra.sk
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.